Vladimír Mišík: Po “Andělských hodoch” LP a CD reedícia legendárnej “Dvojky”.

• Pop/Rock
• Domáce

Záver minulého a prvá polovica tohto roka bezpochýb patrili (nielen) z pohľadu fanúšikov Vladimíra Mišíka jeho skvelému novému albumu Jednou tě potkám. Dôkazom je absolútna dominancia rockovej legendy v rámci Cien Anděl 2019, korunovaná ziskom šiestich okrídlených sošiek. Začiatok jesene potvrdzuje Mišíkov talent, tentokrát ako istotu prvotriednej kvality pretrvávajúcu dekády – 40 rokov od prvého vydania totiž vychádza v Supraphone na LP, CD a digitálne zvukovo i graficky spracovaná reedícia jednej z najdôležitejších položiek českej rockovej histórie; album známy ako Etc… 2.

„Pred nahrávaním albumu Etc… 2 sa po mnohých zmenách v obsadení kapely personálna situácia stabilizovala. Franta Francl s Vláďom Padrůňkom odišli hrať jazzrock k Martinovi Kratochvílovi a my s Honzom Hrubým sme zostali sami. Na základe rôznych odporúčaní sme vzali Jirku Veselého a bubeníka Jirka Šusteru, od Country Beatu sa vrátil Kulich. A bola to pohoda. Hralo sa nám dobre, bolo veľa kšeftov, jazdili sme, kam sa dalo – od krčiem až po kulturáky,“ približuje Mišík atmosféru, ktorá predchádzala nahrávaniu dnes už legendárneho albumu, v knihe Vladimír Mišík / Ondřej Bezr: Byl jsem dobrej, z ktorej nájdete niekoľko úryvkov i v booklete aktuálnej reedície.

Taktiež sa tam môžete začítať do vizionárskej dobovej recenzie ďalšieho tohtoročného laureáta Ceny Anděl Jiřího Černého. Tá pôvodne vyšla v 11. čísle časopisu Melodie v roku 1980 a Černý v nej okrem iného napísal: „Tento album nie je námet na jednu recenziu. Skôr na esej. A na mnoho životov.“

O akú kvalitu v prípade Mišíkovej „Dvojky“ ide, dokazuje okrem Černého slov predovšetkým hudba sama. Všetkých deväť skladieb, medzi ktorými sa skvejú také perly ako Nejlepší ženská našich dnů, Taxůvku jsme chytli, Variace na renesanční téma či Sladké je žít, má punc mimoriadnej trvanlivosti. Hudobne a kompozične je to dielo všetkých členov kapely plus Jiřího Jelínka, textovo dielo Michala Stašu, Josefa Kainara, Hynka Žalčíka, Vladimíra Mertu, Langstona Hughesa v preklade Jiřího Valju a v neposlednom rade tiež Václava Hraběte. Jeho básne Mišík a spol. zhudobnili prvýkrát práve na Etc… 2.

„Mám taký matný dojem, že som Hraběte prvýkrát čítal v nejakom zošitku, ktorý redigoval Mirek Kovářík. Pretože sa mi veľmi páčil, pátral som po nejakej jeho zbierke, ktorú potom Hanka Herrmannová kdesi vydolovala a priniesla mi ju opísanú na stroji – myslím, že sa volala Stop-time. Hrabě ma nadchol hlavne preto, že oproti Kainarovi, ktorý bol v niektorých sférách priam dokonalý, mi úplne dokonalý nepripadal. To ma na ňom priťahovalo. Navyše som mal a dodnes mám rád celú tú beatnickú scénu – Gregoryho Corsa, Lawrenca Ferlinghettiho, Jacka Kerouaca a ďalších. Hrabě sa mi s nimi zdal príbuzný takým tým‚ výstrekom emócií, tým, ako sa jeho básne hemžia ulicami, krčmami, ženskými, alkoholom, jazzom… Myslím, že je to dodnes docela sila,“ spomína Mišík v booklete v ďalšom z úryvkov zo spomínanej knihy.

Spomínať by sa dalo i na hudobníkove večné boje s vtedajším štátnym aparátom a schvaľovacími komisiami, ktoré paradoxne stoja za skutočnosťou, že od ‚Dvojky‘ sa až do štvrtého Mišíkovho albumu s Etc… jednotlivé albumy iba číslovali. „‚Dvojka‘ nedostala žiadny názov, pretože nám ‚vyššie miesta‘ na Supraphone neschválili naše návrhy… Po tejto skúsenosti sme sa už s nikým ďalej nechceli dohadovať a albumy sme len číslovali,“ vysvetľuje Mišík.

Toľko k minulosti, ktorá i napriek spomínanej nepriazni dala českej hudobnej scéne jeden zo skutočných (blues-)rockových skvostov, ktorého lesk pretrváva i po štyroch dekádach. Teraz navyše s bonusom pre CD a digitálnu verziu v podobe skladby Šero v kavárně s textom Jiřího Suchého, natočeného v rámci albumových frekvencií a samozrejme tiež vrátane ikonického artworku, ktorý s využitím originálov pôvodného obrazu Miroslava Jiránka revidovali Karel Haloun a Luděk Kubík.

Tituly Vladimíra Mišíka nájdete na www.spinaker.sk