Peter Motif – rozhovor.

• Pop/Rock
• Domáce

Peter Motif má blízko k hudbe už odmalička. Po vzore svojho otca sa našiel predovšetkým v hre na klavíri, ktorá dodáva jeho piesňam nezameniteľný ráz. Peter si sám píše aj texty a spieva. Napriek nespornému umeleckému nadaniu si ho však získalo i právo. Až do leta minulého roka vykonával túto profesiu vo Švajčiarsku, aktuálne pôsobí už šesť mesiacov v slnečnom Dubaji. Na Slovensko ale nezanevrel, práve naopak. Skladby vydáva v jeho rodnom jazyku a výlučne v našej krajine. Nielen o tej najnovšej sme sa porozprávali v aktuálnom rozhovore.

V nasledujúcich riadkoch sa dozviete:
• ako vyzerala Petrova hudobná cesta,
• kto je spevákovým najväčším kritikom,
• prečo vydal po debute Stotisíc a prvýkrát druhý singel s väčším časovým rozostupom,
• čím ho zaujal producent Hoodini a režisér Michal Nemtuda,
• čo prezradil o singli Otec, a prečo vznikal na viacero etáp,
• ako prebieha jeho hudobná spolupráca s producentom v čase, keď je v zahraničí,
• s akými predstavami vstúpil do nového roka.

Ako sa stane z právnika hudobník, alebo to bolo v tvojom prípade opačne?
Áno, naopak. Najskôr som sa venoval hudbe. Na klavír som sa začal učiť hrať, keď som mal šesť rokov, a hudba ma začala intenzívnejšie zaujímať na gymnáziu. S chalanmi sme hrávali vlastné veci, skúšali, tvorili pesničky, no a keď som mal osemnásť, začal som hrávať s kapelou po baroch, plesoch a podobne. K štúdiu práva som sa teda dostal až neskôr.

Pochádzaš z hudobnej rodiny, respektíve z rodiny, kde máte k hudbe odjakživa blízko. Ako sa to prejavovalo?
Sestra môjho otca je učiteľkou na základnej umeleckej škole. Mám tri tety, čiže viac sesterníc a bratrancov, a klavír bol pre každého z nás akousi povinnou jazdou. Aj môj otec hrával a bol skutočne dobrým klaviristom, zamestnaním bol však stavebným inžinierom a profesorom na strednej škole. Čiže by som povedal, že sa síce väčšina z mojich príbuzných neživí hudbou, pozitívny vzťah k nej máme všetci.

Dáva ti tvoja rodina prvý feedback k tvojim skladbám? Sú veľkými kritikmi?
Áno, a jednoznačne sú (smiech). Moje skladby sú zväčša balady a prvé demá niekedy znejú tak trochu ťahavo. Prvotná spätná väzba od mojich najbližších znie často: Peťo, to je opäť uplakané, zmeň to… (smiech). Takže prvé verzie piesní sa veľakrát snažím trošku pretvoriť, zrýchliť, mierne sa odosobniť.

Medzi tvojím ostatným a novým singlom uplynuli dva roky. Prečo taký veľký rozostup?
Z dvoch primárnych dôvodov. Tým prvý je, že svoje určite zohral Covid-19. Do júla 2021 som žil vo Švajčiarsku a Covid mi častejšie cesty na Slovensko výrazne komplikoval. Druhým dôvodom bolo, že som nedávno menil bydlisko – v lete som sa sťahoval do Dubaja, čiže veľa času mi na hudbu neostalo. Okrem toho, finálny zvuk skladby sme dorábali až neskôr. Marec sme zmeškali, leto nebolo vhodným obdobím, keďže skladba je upršaná, melancholická. Čiže to padlo až na koniec roka.

Už si spomenul Dubaj. Dá sa vôbec robiť kvalitná hudba z Dubaja na Slovensko?
V dnešnej dobe má veľa hudobníkov svoje, aspoň menšie domáce štúdio. Technické zariadenie je veľmi pokrokové, s kýmkoľvek si viete vymieňať potrebné súbory a koniec koncov, aj v čase pandémie vzniklo týmto spôsobom množstvo krásnych skladieb.

Je už dnes hudba a technika na takej úrovni, že spoľahlivo nahradí aj osobný kontakt?
Jeden človek môže sedieť napríklad v Bratislave a nahrávať, ako ja spievam v Dubaji. Dá sa to zrealizovať, no nerobíme to tak. Osobný kontakt považujem za dôležitý. Samozrejme, v čase prvých vĺn pandémie som i ja riešil množstvo (nielen) hudobných záležitostí na diaľku a dokonca i teraz dolaďujeme s producentom týmto spôsobom množstvo vecí. Máme podobné počítače, či software, vieme sa bezproblémovo spojiť a spolupracovať.

Producent, ktorého spomínaš, je Hoodini, spojený najmä s hip hopom. Ako ste na seba natrafili?
Zoznámil nás režisér Michal Nemtuda po natáčaní nášho prvého spoločného videoklipu. Už po tejto úvodnej spolupráci som bol rozhodnutý, že sa chcem venovať hudbe viac a točiť ďalšie klipy. Mišo mi spomenul Hoodiniho a veľmi sme si sadli. Hoodini je podľa mňa takou „staršou dušou“. Nemá rád len hip hop, ale aj mnoho iného, je hudobne zrelší. Je to super chalan a profík, dobre sa nám spolupracuje.

Michal Nemtuda je výborný profík, zoznámil ťa s Hoodinim, no čo spojilo vás?
K tomu sa viaže celkom vtipná príhoda. Mám jedného dobrého kamaráta. Dlhé roky žil s mojou sestrou, máme k sebe ozaj blízko. Raz som mu spomenul, že: „Počuj Šaňo, rád by som natočil videoklip na nejakú skladbu, vieš mi s tým pomôcť?“ Povedal mi, že keď budem pevne rozhodnutý, mám mu dať vedieť. Vraj pozná jedného chalana, ktorý je v tomto smere fakt TOP.
Potom trvalo zhruba pol roka, kým vo mne rozhodnutie dozrelo. Začal som sledovať slovenskú hudbu, videoklipy, ako i ľudí, ktorí sa na ich tvorbe podieľali. Venoval som sa tomu fakt dôkladne a počas dvoch, troch mesiacov som videl azda aj všetky videoklipy, ktoré sa na Slovensku natočili za posledných desať rokov (smiech). Spomedzi všetkých režisérov vo mne najviac zarezonoval Michal Nemtuda. Pri jeho klipoch som si často pomyslel „Waw“!
Po čase som teda prišiel za tým mojím kamarátom a hovorím mu, že som rozhodnutý natočiť k piesni videoklip a že viem, že mi síce spomínal nejakého známeho, no ja by som najradšej spolupracoval s Michalom Nemtudom. A kamarát na to reagoval so smiechom a slovami, že presne s ním ma chcel zoznámiť.

Ako prebiehala vaša ďalšia spolupráca? Má Michal zakaždým hlavné slovo?
Pri prvom videoklipe Stotisíc a prvýkrát to bolo asi pol na pol, čo sa týka prvotného scenára či konceptu. Mal som jasnú predstavu, čo by som tam chcel, veľa sme to s Michalom konzultovali, v mnohom som si nechal poradiť, či proste nechal naňho a pomohla aj Dominika Rošková, ktorá robila choreografiu tanečných častí. Takže tak nejak spoločne sme dospeli k výsledku. Za to, ako vyzerá výsledok na obrazovke, patrí ale kredit samozrejme Miškovi a jeho A-TEAM Production. Pri našej ďalšej spolupráci má toho jednoznačne na svedomí ešte viac. Osobne som zástancom toho, že ak spolupracujete s takým profíkom, akým je Mišo, netreba mu do toho kafrať (úsmev). Čiže pri mojom druhom videoklipe Otec to bolo tak, že som mu pustil pesničku, spolu sme vybrali priestor a zvyšok som už nechal na neho. On vidí to, čo my ostatní nie. Vie sa vcítiť a zžiť s nosnou myšlienkou skladby a dať ju na obrazovku tak, ako nikto iný.

Špeciálne v dnešnej dobe je dôležité, aby bola skladba prezentovaná aj online, ešte lepšie audio-vizuálne a ideálne pred živým publikom, čo pociťujeme najmä v týchto časoch. Čo ty a koncerty naživo?
Mám za sebou mnoho živých hraní, o to viac to človeka láka. A vystupovať naživo napríklad s orchestrom, ktorý participoval na mojej piesni Otec, by bolo super. Koniec koncov, ktorý umelec by si nechcel zahrať s orchestrom? Pokiaľ by som sa dostal do fázy, že by som mal takú možnosť a ľudia by o to mali záujem, urobilo by mi to ho ohromnú radosť.

Tvoja najnovšia skladba Otec vznikala tak povediac na preskačku, v dlhšom časovom horizonte. Ako by si zhodnotil jej doterajšiu púť?
Prvú časť, až po hovorené slovo, som napísal, keď som mal pätnásť. Bolo to tesne po tom, ako mi umrel otec. Za to, ako skladba nakoniec vyzerá, vďačím vo veľkej miere Hoodinimu. Počas jedného nášho stretnutia som mu hral na klavíri niektoré zo svojich starších vecí. Medzi nimi bola i pesnička Otec, na ktorú reagoval tak, že toto musím určite vydať. K tejto skladbe si svojím spôsobom našiel vzťah aj on, nie je to totiž tak dávno, čo tiež prišiel v rodine o blízku osobu.
Potom som sa vrátil do Švajčiarska a snažil sa pesničku dokončiť. Napísal som text hovoreného slova, keďže mi to do pesničky pasovalo a chcel som toho povedať v skladbe pomerne veľa. Ukážku som poslal Hoodinimi a jemu sa páčila. No otázka znela, čo teraz? Huďo jednoznačne chcel, aby pieseň gradovala a nevrátili sme sa opätovne na začiatok. Skúsil som teda napísať záver v takom ponímaní, zas som mu to poslal a prišla pozitívna odozva (úsmev). Výsledok sme spolu už potom dobrúsili. Pár efektov má v záverečnej časti na svedomí aj Marek Šurin, ktorý sa s Andrejom G Škrovinom podieľal na mixe. Andrej robil aj master. Hoodoni bol so mnou ináč aj v štúdiu, keď sme nahrávali vokály a aj pri nahrávaní orchestra. Nesmierne dopomohol k tomu, ako skladba vo finále vyzerá, úloha producenta je fakt veľmi dôležitá. Rád zvyknem hovoriť, že moje skladby žehlí (smiech). Dáva im komerčnejšiu, ľudskejšiu a v neposlednom rade i profesionálnejšiu podobu.

Spomenul si, že máš rozpracovaných viacero piesní. Aké budú?
Takmer všetky moje skladby sú balady. V pesničke Otec si zahral aj sláčikový orchester Slovenskí Symfonici. Rovno sme s ním v deň, keď sme točili videoklip, nahrali zvuk do ďalších troch piesní. Tie nie sú zatiaľ vo finálnej verzii, ide o také polotovary, na ktorých treba ešte pracovať (úsmev). Pravdepodobne by sa dali dokončiť v priebehu mesiaca, keby bol dostatok času. No ten aktuálne nemám ja a ani Hoodini. Nevadí. Nikam sa neponáhľame, netlačíme na pílu, všetko ide pekne prirodzene.

Ako by si opísal vlastné skladby? Možno sa teraz prihováraš publiku, ktoré ich doposiaľ nepočulo.
Pre mňa je najdôležitejší text. Povedal by som, že práve na autentických textoch je založená moja tvorba. Baladám dávam konkrétny ráz, ich texty majú svoj, pre mňa obvykle silný odkaz, takže ich veľmi preciťujem.

Máme tu nový rok, v ponímaní mnohých hudobníkov bude konečne tým prelomovým. Ako ho vnímaš ty? Dávaš si novoročné záväzky?
Nikdy si nedávam predsavzatia, skôr mávam priania. A tým tohtoročným, azda najväčším je, nájsť lepší balans medzi mojou prácou, hudbou a súkromím. Toto je želanie, ktoré by som si chcel splniť. Vedieť sa venovať viac hudbe a mojim blízkym.