Keď sa literatúra preleje do tónov: Skupina Tisíc Viet oživuje slobodomyseľný odkaz Dominika Tatarku.

Sú knihy, ktoré nepatria len do knižníc, ale do nášho kolektívneho vedomia. Slovenská formácia Tisíc viet pretavila existenciálnu hĺbku slovenskej literárnej moderny do audiovizuálneho diela. Predstavuje nový videoklip k piesni „Prútené kreslá“. Skladba z ich rovnomenného debutového albumu nie je iba bežným singlom. Je to intímny dialóg medzi minulosťou a prítomnosťou, hudbou a slovom, úzkosťou a nehynúcou túžbou po slobode.

Hudobný monológ

Základný kameň skladby položil Peter Ďurinďák, ktorý je autorom hudby aj textu. Trpko-krásnu atmosféru piesne pomohli v štúdiu Randal Group dotvoriť producenti Jimi Cimbala a Lukáš Navrátil. Výsledný zvuk nesie pečať hľadania vnútornej rovnováhy v nepokojnom svete. Naliehavosť výpovede formuje zostava kapely:
• Alexandra Cisárová (spev / interpretácia)
• Peter Ďurinďák (gitara / autorstvo)
• Peter Pirohanič (basa)
• Marián Kočiš (bicie)

Génius loci: Kráčať po stopách disidenta
Vizuálna stopa klipu neponúka umelé kulisy. Kamera sa ticho túla miestami, kde pulzovala Tatarkova osamelosť, vzdor a láska. Každý záber z historického centra Bratislavy, Medickej záhrady či dunajského nábrežia dýcha nostalgiou. Cesta končí tam, kde odpočíva spisovateľov prach – na Martinskom cintoríne. Tieto autentické kulisy pretvárajú videoklip na dojímavé svedectvo o človeku, ktorého totalitný režim chcel umlčať, no jeho vnútorný hlas zostal slobodný.
Paralely strachu a krídla slobody
Video rámcujú dva silné myšlienkové fragmenty. Prvý, priamo z novely Prútené kreslá, mrazivo premosťuje predvojnový strach z konca 30. rokov so súčasným spoločenským napätím:
„Daniela i všetci moji vrstovníci rôznych národností sa zhodovali v pocite: nič dobrého nás nečaká. Boli sme ako deti, ktoré majú vstúpiť do temného lesa.“
Druhý obraz otvára dvere do spisovateľovej uväznenej duše prostredníctvom knihy Navrávačky s Dominikom Tatarkom od Evy Štolbovej. Je to hlboký povzdych človeka, ktorý mal zákaz prekročiť hranice, no odmietol si nechať pristrihnúť krídla mysle:
„Môžem sa pohnúť iba najviac ak z Bratislavy do Prahy… no a viac nemôžem sa pohnúť, do vzduchu, lebo túžim aj lietať… chcem fyzicky vyjadriť svoju slobodu. Letieť, rozprávať, rozprávať a nežne niečo cítiť… lebo moje dni sa krátia a ja sa tu cítim…, že čas ma prekračuje.“

Prečo na tom záleží dnes?

V čase, keď sa umenie často kĺže po povrchu a hľadá okamžité uspokojenie, prichádza skupina Tisíc Viet s opačným prístupom. Skladba „Prútené kreslá“ pripomína, že skutočná tvorba bolí, pýta sa a hľadá pravdu. Pieseň a video neoslavujú Tatarku ako nedotknuteľnú sochu z učebníc. Predstavujú ho ako živého, krehkého muža sediaceho v prútenom kresle, ktorý sa bál temnoty, no miloval svetlo slobodného sveta. Je to výzva pre novú generáciu, aby nestratila schopnosť citlivo vnímať svet okolo seba a nebála sa písať vlastné, nesmrteľné vety.

TS, zdroj Tisíc Viet